Holokaust a hokej – dvakrát zlato pre Slovensko

Autor: Zdenko Fajčák | 15.3.2011 o 11:12 | (upravené 15.3.2011 o 11:49) Karma článku: 7,06 | Prečítané:  944x

  História nášho národa nepozná veľa okamihov, kedy by sa vymanila spod nadvlády moravských kniežat, uhorských kráľov, rakúskych cisárov či českých prezidentov a pozdvihla sa na úroveň ostatných európskych národov. Nemáme žiadnu Veľkú Francúzsku revolúciu alebo Americkú vojnu za nezávislosť. Je to spôsobené napr. tým, že nie sme rovnostárski galofranskí jakobíni a nie sme ani vzbúrení potomkovia puritánov z lode Mayflower. Sme Slováci.

S tým podceňovaním našich dejín to na druhej strane netreba preháňať. Nad Tatrami  sa aj niekedy blýskalo, no ťažko povedať, koľko ľudí tieto hromy zasiahli.

Existujú však oblasti, kde sme sa ako samostatný národ pozdvihli na celosvetový nadpriemer - holokaust a ľadový hokej.

Keď sme od 14. marca 1939 boli konečne „slobodní" a do daru sme dostali prvý vlastný „nezávislý" štát, museli sme za to odvďačiť Židom. Slovami vtedajšieho ministra vnútra Alexandra Macha - „Ak bol národ, ktorý mal príčinu vysídliť zo svojho územia Židov, bol to národ slovenský." Masakrálne nesakrálne zdôvodnenie, však? A arizácie, transporty sme robili naozaj poriadne, zaradiac sa tak prvýkrát medzi svetové mocnosti.

Nech Bože dá, Nech bože dá... Aby sa to už nikdy nezopakovalo.

 

DSC01223.JPG

 

Teraz k tomu ľadovému hokeju. Po skončení studenej vojny máme vďaka českým levom a slovenským čuvačom opäť vlastný štát. Po jeho vzniku došlo k určitým nezrovnalostiam, ktoré rozdelili našu spoločnosť - nástup politickej mafie, rozkrádanie verejného majetku, korupcia či Maďari.

Maďari...

Pradávny vnútorný a vonkajší nepriateľ slovenského plemena, tmeliaci prvok spoločného podvedomého historického hnevu (Židia a Nemci akosi zišli z očí, zišli z mysle).

Bude to znieť trochu prehnane, no zdá sa mi, že rozdelenú spoločnosť dokázali spojiť až majstrovstvá sveta v ľadovom hokeji. Tie sa nám pred deviatimi rokmi podarilo vyhrať a odvtedy každý rok počas ich priebehu dúfame, že sa znovu zaradíme medzi svetové mocnosti.

 Nech Bože dá, Nech bože dá... Keď toho roku nevyhráme celý turnaj, tak už nikdy.

 

Veľmi dobre si spomínam na majstrovstvá pred dvoma rokmi. Prvý zápas sme hrali proti Maďarsku. Spolu s kamarátmi sme sa vybrali pozrieť si toto športové predstavenie do jednej krčmičky, kde nikomu nevadíte. Premietaná hra na plátne spočiatku ušla. Potom sa nato nedalo pozerať, hoci sme vyhrávali. Maďarské mužstvo zlepšilo hru. Naši sa na ľade pohybovali ako keď sa chytajú sliepky v kuríne - každá ide do inej strany. V tábore krčmových fanúšikov sa ozývali kliatby a nadávky, v ich očiach sa usadila skleslosť. Jednoducho sa nedarilo. A aj ten rozhodca bol ako vždy proti nám.

Posledná tretina nestála za nič, stav bol 3:3. Pár sekúnd pred koncom sme dali víťazný „góóóóóól". Krčmoví fanúšikovia šaleli, tí v hľadisku hádzali svetlice a delobuchy. Ľadoví hráči sa radovali ako vtedy pred siedmymi rokmi vo Švédsku. Zdolať tesne nováčika, to je skutočne závideniahodný úspech.

 Nech Bože dá, Nech bože dá... Istelem, Istelem...

 

Je toho veľa, čo nás s Maďarmi spája. Boj proti Turkom, povstania proti Habsburgovcom, podlizovanie Nemcom za druhej svetovej a antisemitizmus, jediná ideológia internacionálnejšia než komunizmus. Veľa našich Židov, tá odlomená haluz slovenského rodostromu,  bolo vnímaných ako maďarský plevel v slovenskej pšenici.

Aj tak dopadli. Nás totiž nehodno naštvať. Len nech to niekto skúsi! Po desaťročiach sa natoľko nahneváme, že si povieme: Dosť!

Spravíme si Úrad propagandy, vyvlastníme ich a Steinerovo kníhkupectvo na známej bratislavskej ulici dáme nášmu národnému bardovi, Ľudovítovi Ondrejovi.

Dobrá práca, chlapci. Budúce generácie budú na vás hrdé.

 

Alebo ináč, po dedinsky... U nás v Holčíkovciach býval hneď vedľa môjho deda jeden Žid s celou rodinou. Volal sa Grünberg a bol krčmárom.

Vedzkaľ ich brali, do Poľska do pecoch. Calu rodzinu na vozy pobrali do Poľska. Gardista Matík z Domaši, učiteľ. Plač bul taký, jooj." - vravel mi dedo. -„Psoty še narobilo, jeej."

A v Žalobíne, odkiaľ pochádza moja mama, taktiež arizoval jej ujco židovský statok. Darmo, arizáciu máme všetci v krvi. Ujcovi však všetko pobrali partizáni a tak mu nič nezostalo. Len stará fotografia, na ktorej je vyfotený v gardistickej uniforme a ktorú vraj potom vždy ukrýval. Nový režim by mu vďaka nej život určite len spríjemnil. Dodnes nechápem, prečo ju radšej nespálil. Možno si len chcel uchovať spomienku na to obdobie hojnosti a kresťanskej lásky. Ktovie koľko ľudí má doma takéto fotografie svojich predkov. Určite by nezaškodilo zniesť ich dole z povaly, oprášiť ich a pozorne sa na ne zadívať.

 

Ale späť k hokeju.

Píše sa rok 1969, Čechoslováci si konečne užívajú normálne časy a „Žiletka", dnes bývalý účastník tanečnej show Let´s dance, dvoma gólmi ničí v Štokholme „ruskú Zbornú".

Píše sa rok 2002 a Peter Bondra strieľa v Göteborgu v 18 minúte a 20 sekundebrankárovi Sokolovi nádherný gól, ktorý rozhoduje o našom zlate.

Píše sa rok 2011 a táto istá, už dosluhujúca generácia hokejistov môže po veľmi dlhej dobe znovu získať zlaté medaily.

Dobrá práca, chlapci. Budúce generácie budú na vás hrdé.

 

Nech Bože dá, Nech Bože dá...

Aby som už Golonku nikdy nevidel natriasať sa v rytme salsy.

Aby si naši vynikajúci športoví komentátori vykričali hlasivky od radosti.

A aby sa už žiadne marcové ídy v našich dejinách nikdy nekonali.

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?