O knihách, ktoré strácame

Autor: Zdenko Fajčák | 10.3.2013 o 18:52 | (upravené 11.3.2013 o 14:29) Karma článku: 8,85 | Prečítané:  2004x

V živote je veľa vecí, ktoré strácame. Mladosť, panenstvo, doklady totožnosti. Každý z nás je chodiacim Santa Klausom s deravým vrecom, z ktorého nenávratne miznú predmety spojené s nami, s našou osobnosťou. Predmety miznú akoby ani neexistovali, zatiaľ čo my sa so smiechom a deravým vrecom neprestajne, každodenne zobúdzame na zvučku budíka v mobile. Jednou z množstva vecí, ktoré som za svoj zatiaľ krátky časový úsek v tomto 3D svete postrácal ja, sú knihy.

Prvú knihu som stratil ako šesťročný. Bola to rozmerná kniha o čarodejníkoch a čarodejniciach s krásnymi ilustráciami. Spomínam si len na titulnú kresbu – strigôň a strigôňka varia čosi v kotli. Čo presne varili, to neviem. Možno guľáš, možno netopiere vajcia, možno pervitín. Nikdy sa to už nedozviem.

V prváku k nám totiž zavítala zahraničná návšteva – žiaci z Poľska. Tá návšteva bol pravdepodobne pozostatok z doby červenej, Poľsko bolo spriatelený socialistický štát a tradícia takýchto výmen ešte prežila pád husákizmu. Poliakov nám predstavila pani učiteľka – stáli pri tabuli a istotne sa cítili divne, pretože ich predvádzali ako nejakú atrakciu. Pionieri, pionierky, to sú Vaši súdruhovia spoza Tatier!

Návštevníkov sme mali obdarovať z domu donesenými darčekmi. Vstali sme zo stoličiek a ja som pristúpil k najvyššiemu z nich. Poliaci boli vôbec prví cudzinci, ktorých som stretol. Dovtedy som sa domnieval, že na zemeguli okrem rodnej dediny nič iné nejestvuje. Ahá, Poliak, pomyslel som si. A vyzerá ako človek!

Obradne som mu podal knihu, on sa mi obradne poďakoval. Sadol som si do lavice a so smútkom v očiach hlboko ľutoval svoju stratu. Aká krásna kniha, fňuk fňuk. Odvtedy som ju už nikdy nevidel. Je preč, zatratená. Poliakov som od svojich šiestich rokov stretol mnoho, no žiaden z nich nemal so sebou knihu so strigôňom a strigôňkou na prednej strane.

Existujú knihy, ktoré nikdy stratiť nemôžete, lebo nikdy neboli napísané. Napr. takú teologickú kuchárku Varíte v Boha, podnikateľskú príručku Ako zbohatnúť  pomaly a ťažko či turistického sprievodcu po Atlantíde.

Samostatnou kapitolou sú vypožičané knihy z knižníc. Tie v sebe obsahujú vysoké percento stratenosti a navyšujúcich sa poplatkov. Moja ségra si raz požičala Akty X, s Mulderom a Scullyovou na prebale, čosi tam vyšetrovali, kozmické tornádo alebo také čosi. Knižku si od nej požičal brácho, ktorý si ju vzal do internátu v Stropkove. Tam stopa končí. Nasledovala prvá upomienka, druhá upomienka, tretia upomienka, posledná výzva, súdny návrh...

Sestra potom pracovala v Košiciach, kde sa opäť stala návštevníčkou knižnice. Po čase sa odsťahovala do zahraničia a hoci už všetky knihy vrátila a upomienky zaplatila, neprestajnej hrozby z knižničných výstrah sa už nikdy nezbaví.


Keď som sa ešte učil a umiestnil sa na nejakej olympiáde, škola ma za odmenu obdarovala knihou. Na výber existovala jediná možnosť – Príručka mladých svišťov. Bol to vtipný, nenáročný súbor tipov a rád na absolútne zbytočnosti s postavičkami z Káčerova (väčšinou Hui, Dui a Lui). Doma som mal Príručku mladých svišťov č. 4, 6 a 7. Hotová zberateľská edícia. Keď riaditeľov syn dostal za prvé miesto matematickej olympiády výpravnú biografiu MC Erik a Barbara, ticho som mu závidel.

Kde sú príručky teraz, absolútne netuším. Viem len, že Barbora Haščáková bola v Amerike a MC Erik robí dídžeja na Flóre v Prahe, neďaleko môjho súčasného bydliska na Žižkove.

Najčastejšie sa však strácajú knihy, ktoré niekomu požičiate. To už sa s nimi môžete rovno rozlúčiť.  Ja som už takto prišiel o mnoho kúskov – Středověké válečnictví mi nevrátil kolega z odboru história, Dejiny anarchizmu jeden celospoločenský pankáč, Hesseho Stepného vlka zasa kolega zo Svidníka, ktorý si popri čítaní Bukowského v literárnej kaviarni vždy gýčovito a hipstersky dopriaval biele víno.

Ale musím uznať, že to boli „iné“ knihy. Knihy, ktoré som si obľúbil, mám stále vo svojej súkromnej knižnici, nepožičané a zasypané prachom.

Minulý týždeň sa mi však prihodila zvláštna vec. Znovuobjavil som knihu, o ktorej som si myslel, že ju už určite neuvidím. Opäť to bola rozprávková kniha z detstva – Mýty a Legendy: Vlci. Draci. Bájna zvířata. Vždy som sedel sklonený nad jej stranami a kochal sa tajuplnými, pestrofarebnými kresbami, ktoré sprevádzali dobrodružné príbehy zo severskej či ázijskej mytológie. Raz som ju požičal susedovi a ... tam stopa končí.

Až do minulého týždňa.

Natrafil som na ňu na blšáku na Kolbenke, bez váhania som za ňu vycáloval 50 Kč. A pokojne by som za ňu dal aj 500 Kč. Veď to bola predsa kniha, ktorá sa mi raz stratila.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?