Čaro hokejových kartičiek

Autor: Zdenko Fajčák | 25.9.2013 o 20:03 | Karma článku: 6,62 | Prečítané:  854x

Druhá polovica deväťdesiatych rokov sa vyznačovala mnohými fenoménmi. Tamagoči, prvé kompy a walkmany, v telke Manuela a Jednoducho Mária, všade Mečiar, v rádiu Haraší mi z teba Yoko a Maduar. No proste des. Jedným zo znakov tejto éry boli hokejové kartičky. Každý chlapec zbieral hokejové kartičky, na ktorých boli vyobrazení hráči z NHL. Bola to zberateľská móda, ktorá u nás z ničoho nič vypukla a rovnako rýchlo zanikla. Podobných prípadov bolo vtedy viac - nálepky do samoalbumov, céčka, plagáty. Ale hokejové kartičky, to bola zberateľská vášeň spojená s biznisom.  

Kartičky sa kupovali v novinových stánkoch, ktorých bolo niekedy viac ako je teraz. Ľudia už mali vytipované svoje obchodíky, o ktorých vedeli, aký druh hokejových kartičiek sa v nich dá zadovážiť. Ja osobne som si v škole občas ani nekúpil poriadnu desiatu len preto, aby som si mohol kúpiť kartičky. Keď som otváral nový balíček, tak som sa najprv nadýchal novosti a panenskej sviežosti, ktoré boli zabalené v tom malom plastovom obale a až potom som sa pustil do jeho obsahu. Čím viac hokejových hviezd bolo v balíčku, o to väčšia bola moja radosť. Ale tak sa asi radoval každý. Keď sa v ňom objavil hráč slovenského pôvodu, zmocňovala sa nás národná hrdosť, ak Čech, tak akési znechutenie. Ani toho Jágra nikto nemal rád. Iba Haška. Hašek bol dobrý brankár.

 

A teraz k tomu biznisu. Pri zbieraní hokejových kariet ste museli poznať ich pravú hodnotu. Dôležitý bol rok výroby, druh série či grafické prevedenie. Takisto bolo potrebné poznať hráčov, ktorí boli na nich zobrazení - ako sa im darilo v sezóne, v kanadskom bodovaní, kam prestúpili a ako dlho už hrávali hokej. Všetky tieto faktory mali vplyv na hodnotu kartičiek a s tým spojenú činnosť, ktorá bola popri ich zbieraní druhou stranou mince - vymieňaní.

 

Kartičky sa menili všade - v škole, buse, kostole. Ak mali kamoši nové kartičky, hneď sme si volali či niečo nevymeníme. Vo veľkých mestách sa dokonca organizovali burzy, kde ste mohli splašiť normálne cenníky. Spomínam si, že ako desaťročný zasran som šiel meniť kartičky s asi 17 - ročnými chalanmi, ktorí ma chceli obšmeknúť. Ale nedal som sa a nakoniec som ešte obšmekol ja ich. Lebo o tom tá výmena bola - získať pocit, že ste vybabrali s tým druhým a máte oveľa lepšiu kartičku s oveľa lepším hráčom. Jasné, že po výmene to takto vnímali obe strany. Dvaja víťazi, dvaja porazení.

 

Deväťdesiate roky v NHL - to je Eric Lindros, Alexander Mogilny, Rod Brind Amour, Janne Ninimaa, Jeremy Roenick či Theoren Fleury. Hráči, ktorí boli asi na každej druhej kartičke. A ešte ten blbý Jágr, ktorého nikto nechcel. Ale Wayne Gretzky, hráč, ktorého karta mala najväčšiu cenu, tak toho tak málo, že mi to občas pripomínalo Alaha - ani toho nesmie nik portrétovať.

 

Dôležitou súčasťou zberateľskej vášne boli aj albumy, kde sa kartičky uchovávali. Každý zberateľ si ich zoraďoval podľa svojho vlastného priestorového úsudku a vkusu. Takýto album bol jeho pýchou. Do školy alebo niekde inde sa albumy nebrávali, brali sa iba samostatné kartičky. Album bola posvätná hokejová biblia, ktorá ostávala doma.

 

Najrozšírenejšími druhmi kartičiek boli parkhurstky, donrussky či upperdecky. Najlacnejšie boli skorky, z r. 1991, tých bolo v balíčku asi dvadsať a pri výmene boli považované za akýsi póvl, podradnú rasu.

V našom meste dokonca existoval jeden tajuplný stánok, v ktorom sa dali kúpiť „kusovky". To znamená, že ste si mohli vybrať z veľkého albumu jednu kartičku, ktorú ste chceli a nemuseli ste si kupovať celý balík. O jeho existencii vedelo len zopár ľudí, ktorí sa pohybovali v hokejovskokartičkovskom podsvetí. Raz som si našetril päťdesiat korún, mal som vyhliadnutého Pavla Bureho, a ten vydrbaný predavač mi ani nedovolil vybrať si, iba mi hodil nejakú kartičku cez okienko a zatvoril ho. Bol som mladý a nesmelý, necekol som ani slovo. Týždeň som mal kvôli tomu magorovi depresiu. Týždeň!

 

Po určitom čase som sa zameral na to, aby sa mi podarilo zozbierať celú kolekciu sady Wien 96, ktorá bola venovaná hokejovým majstrovstvám vo Viedni v r. 1996. Mal som všetkých Švédov, Rusov, Nemcov a aj zopár Slovákov. Na také ťažké kalibre ako Edo Hartman, Ľubomír Kolník, Marcel Smerčiak či Oto Haščák sa zabúda len ťažko. A bože... Koľko kartičiek som povyhadzoval či stratil...

Ale album mi ostal. A sú tam aj „wienky". Ešte zopár kúskov mi chýba a mám celú kolekciu. Asi sa budem musieť popozerať na ebayi.

 

 

 

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?