o japonských animákoch

Autor: Zdenko Fajčák | 25.9.2014 o 22:35 | Karma článku: 3,18 | Prečítané:  628x

K japonským animákom som sa dostal asi prostredníctvom dnes už kultovej hernej ságy pre playstation s názvom Final Fantasy. Odtiaľ to bol len krôčik. Neviem, k tomuto japonskému prúdu kultúry som mal vždy blízko. A to ani nie som žiaden geek. Veď keď sa mi niečo pokazilo vo firemnom kompe a do kanclu k nám prišiel ajťák so slovami Vypni si firewall a pozri sa na malware, čumel som na neho ako tranzistor na hifi súpravu.

Japonská filmová animovaná tvorba nie je len hentai = kreslené péčko, v ktorom dvanásťnohá chobotnica znásilňuje pubertálne stredoškoláčky. Alebo poetické filmy jej najslávnejšieho autora Mijazakiho (Cesta do fantázie, Princezná Mononoke) či melancholické diela Makata Šinkaia (5 centimetrov za sekundu).

Sú to aj, a niekedy hlavne, seriály.

V prvom rade  treba podotknúť, že japonské seriály nie sú pre deti. Aspoň väčšina z nich. A že je ich docela dosť. Rôzne žánre, rozdielna kvalita.Nie sú ani výlučne pre nerdov. Neexistuje jednotlivý názor (asi ako na všetko) na to, ktorý z nich je ten, akoby zanôtila Tina turner, simply the best! Jednoducho ten najlepší!

Stiahnutie dalo stiahnutie a ja som si za ako prvý animák, ktorý dopozerám celý, vybral Ergo Proxy. Všetky animáky sa vyznačujú úvodnou pesničkou (opening song) pred začiatkom a záverečnou piesňou po konci (prekvapivo s názvom ending song). V tomto predmetnom seriáli, v ktorom sa dej odohrával v postapokalyptickom svete s pustou, vždy šedohnedosivou pochmúrnou oblohou a dialógy boli plné narážok na grécku filozofiu, bol najpozitívnejší práve opening song. Podľa mňa asi najlepší opening song ever.

 

 

Každý priaznivec animákov (tzv. otaku) má rád tie kreslené mladé holky. Sú proste krásne. Trochu lolitovské, trochu prehnané, s nádychom skazenosti vo veľkých, smutných očiach. V Elfen Lied ich bolo požehnane. Oproti Ergo Proxy bol seriálový príbeh oveľa prepracovanejší, takisto ako aj hlavné postavy. Bohatá vizuálna stránka, veľa krvi, trochu jemnej erotiky a  skvelá bodka na záver. A opening song skladal z latinského nápevu, lolitiek a obrazov Gustava Klimta . Epické. 

 

Toto boli jedni z tých novších seriálov, existujú však staré klasiky. Niečo ako expresionistický Nosferatu od Murnea pre horory alebo Godzilla pre mutantové sci-fi. Takzvané kulty. Jedným z nich je napr. Hellsing. Je o upírovi menom Alucard (skúste pospiatku) a šľachtickom rode Hellsingovcov, ktorá zastrešuje organizáciu rovnakého mena, bojujúce proti zlým upírom a vycicaným prízrakom bez života. Rockovo-bluesová hudba, málinko haprujúci príbeh, hektolitre krvi, rozkošná policajtka s veľkými prednosťami v tesnej uniforme a hlavne šialený, abnormálne coolový Alucard s ešte šialeným úsmevom.

 

Ďalším kultom je Cowboy Bebop. Predstavte si šikmokého barmana ktorý s rytmickou ľahkovážnosťou mieša šejkrom osviežujúci, originálny nápoj obsahujúci scifi, Fey, jazz, chladnokrvné strieľačky, Ed, soul, cigarety, Spika, akčnú cynickú irónia, odhaľujúcu sa minulosť, skvelé zábery (Spike padajúci z okna kostola je jedna filmová anime báseň), chorály, predurčenú osamelosť, ešte viac cigariet, inteligentný scenár s pointami na konci každej časti, melanchóliu, Jeta, country, katany, opäť jazz s trochu blues, westernové lovenie hláv, sekundárnosť hlavného príbehu, psa Ein-a, kúsok heavymetalu, whisky, zatúlanú vážnosť, pomstu, nenaplnenú lásku...

Prvotriedny, kultový koktejl, ktorý vám tento barman naleje sa volá See you space cowboy!

 

Jasne, nie všetky animáky sú skvelé. Nájdu sa  medzi nimi aj totálne somariny. Ja  som nemohol dopozerať Neon Genesis Evangelion. Vraj je to jeden z najkultovejších seriálov, o ktorom bolo popísaných neviem  koľko štúdií, kníh a dokonca sa kvôli nemu organizovali aj vedecké sympóziá, ale mne to prišlo strašne blbé a nudné. Alebo taký Gantz. Trojica hlavných predstaviteľov, stredoškolákov bojuje spolu s ostatnými mŕtvymi ľuďmi v tmavých skafandroch proti obludám, pretože je to rozkaz od čiernej guľe, nachádzajúcej sa uprostred miestnosti s výhľadom na Tokyo Tower, v ktorej sa všetci ocitli.

Čistý bullshit.

Zato taký Code Geass, to je už iná káva: v alternatívnej budúcnosti je Japonsko ovládnuté Britániou (narážka na americkú politiku voči tejto krajine po druhej svetovej vojne, jemná príchuť „nippon“ nacionalizmu). Hlavný hrdina Lelouch, syn cisára Británie, obdrží zvláštny dar pre ovládanie ľudí od C.C., zelenovlasej obzvášť vydarenej bytosti, ktorá ho sprevádza po celý seriál. Lelouch je machiavelistický parchant, chce spraviť svet lepším pre sestru Nanali. A robí to svojím spôsobom a svojimi praktikami – účel svätí prostriedky. Skoro každá časť je plná súbojov mechanických Knightmarov, striedajúcich sa s pasážami z bezstarostnej vysokej školy typu Beverly Hills 90210. Gradujúci dej je samý zvrat, podvod a odhalenie. Hudba skvelá, o grafike ani nehovoriac – môj ukazovák bol na notebooku večne na tlačítku stop – to aby som zastavil prehrávanie a vychutnal si animáciu.

 

Pretože to ma tých animákoch bavilo. Hudba, dej, animácia, postavy, ich charakter a vývoj. Japonci to sakra vedia. Nie nadarmo vravel slávny režisér Akiro Kurosawa, že v Japonsku všetci talentovaní filmári zdrhli od hraného filmu k tomu animovanému. A to, že to naozaj vedia, dokazuje tento svätý grál medzi anime: Deatnote.

Nadpriemerne inteligentný a nadpriemerne egocentrický mladík Yamato (svojím spôsobom podobný Lelouchovi z Code Geass) jedného dňa objaví pohodený „Zápisník smrti“, ktorý na zem zhodil jeden z bohov smrti „Shinigami“, Ryuk. Zápisník sa riadi troma pravidlami, pričom ani samotný Ryuk nevie, ako presne znejú tie ostatný. Základným pravidlom však je, že nositeľ mena, ktoré bude do tohto zápisníka zapísané, zomrie. Ak sa neuvedie presná príčina smrti, skolí ho infarkt (základná premisa japonských hororov – predmt, ktorý spôsobuje smrť).

Yamato sa rozhodne zbaviť svet všetkých zločinov a zlosynov a stať sa Bohom nového sveta. Avšak má proti rovnocenného protivníka – podivína s tajomným menom L. Tak sa začína taktický, mysliteľský boj o víťazstvo, pričom každý z nich sa snaží dopredu predvídať oponentov krok.

Dej je strhujúci a zvraty tu sú umiestnené nadmieru vhodne. Scéna, kedy Yamato a snúbenka agenta FBI, ktorý po Kire (tak sa Yamato označoval, agenta zabil v metre) pátral, idú po jesennom tajomnom chodníku a ona sa mu zdôveruje so svojím podozrením, je nanajvýš mrazivá, sledoval som ju so zatajeným dychom. Alebo keď sa Yamato a L. prvýkrát stretnú na skúškách do tej istej školy a hoci sa nepoznajú, tušia o sebe a ich pohľady sa pri prvom stretnutí pretnú... Proste lahôdka.

Niektoré časti ku koncu boli trochu chaotické, ale to sa dá ľahko prepáčiť. Postavy – Yamato (ktorému držíte palce, aj keď je to totálny hajzel), L., krásna Misa, Mello – si veľmi rýchlo obľúbite, zvlášť vzorec Yamato VS. L. má ten správny plusovomínusový antipól.

Po grafickej stránke trochu slabší výkon tvorcov, ale po tej hudobnej... Klobúk dole. Nie, klobúk nie. To je málo. Hudba z Deathnote má na pozlátenú korunu s vysádzanými diamantmi, zelenými briliantmi a vtepaným kúskom meteoritu na čelnej strane.

A po skončení toho 37 – dielneho opusu vám v očiach zostane iba zúfalá otázka: Prečo?! Prečo?! Prečo to tak skončilo?!!!

Predtým som uvažoval, či Code Geass niečo prekoná. Teraz sa už u mňa anime delí pred a po Deathnote.

 

Pozerať sa dal aj D-Grayman, to tiež nebola až taká hrozná strata času.

Dej sa odohráva koncom môjho obľúbeného 19. storočia - tejto dobe je prispôsobené oblečenie, mestá, vdopravné prostriedky. Chlapec menom Allen Walker (striebrovlasáč s temnou aj svetlou stránkou – nie nadarmo názov tohto anime evokuje Doriana Graya od Oscara Wilda) sa pripojí k Exorcistom, ľuďom obdareným darom bojovať proti vyvíjajúcim Démonom, ktorých z ľudského tápeni nad stratou najbližších vytvára Millenium Earl, dosť groteskný najväčší záporný hrdina. Allen a ostatní Exorcisti využívajú na tento boj „Innocence“, substanciu, ktorú sú schopní vyvolávať len niektorí jedinci. Protivníkmi im nie sú iba Démoni a Millenium Earl, ale aj Noeov klan, takmer nesmrteľná, podarená šibnutá rodinka s obrovskou silou.

Ja viem, znie to jako totálna kravina, ale bola to  sranda. Tento svieži, príjemný seriál je zatiaľ najvtipnejší anime, ktorý som doposiaľ videl. Súboje sú občas na jedno kopyto, grafika je slušná, hudbu som počas sledovania tejto 103-dielnej série (jeden diel sa odohráva aj na panskom statku v Česku) nevnímal, ale keď som si potom stiahol celý soundtrack, došlo mi, že je viac než len slušná.

Niektorí môžu namietať: Ok, ale čo taký FMA? Kde je sakra Full Metal Alchemist?!

A ja im odpoviem: Ako ste si mohli myslieť, že som zabudol?

Nie je možné niečo získať bez toho, abyste niečo obetovali. Abyste niečo získali, musíte sa vzdať niečoho rovnakej hodnoty. To je princíp rovného obchodu v alchýmii.

Alchýmia v tomto svete nie paveda, ale najuznávanejší odbor, ktorý praktikujú ľudia obdareným darom používať ju a je obzvlášť obľúbená v armádných kruhoch. Edward a Alphons Elricovci sú bratia, ktorí porušili najväčie tabu alchýmie – snažili sa vzkriesiť svoju matku zo záhrobia. Neúspešne, Alphons prišiel o celé telo, Edward o ruku a nohu. Preto pátrajú po kami mudrcov – s ním totiž základné alchýmie neplatí. Kvôli tomuto účelu sa dajú do služieb armády, ktorej predstavitelia však takisto sledujú svoje osobné ciele. A do toho sa pripletú ešte siedmi homunkulosovia predstavujúci sedem smrteľných hriechov.

Nostalgická, lyrická hudba prelínanie sa časových rovín v rôznych častiach seriálu, ktoré do seba následne zapadli ako kocky lega z detskej stavebnice.

Fullmetal Alchemist v sebe obsahuje znepokojujúce posolstvá, trochu infantilný humor, uchvacujúcu, občas temnú atmosféru; dej bez zbytočných odbočiek, trpkosť a radosť života, cestu za poznaním. Proste všetko, čo má mať jeden z najlepších anime na svete.

 

Hoci hip-hop príliš nemusím (ale ako spieva Prago Union: Hip-hop, slyšel jsem, že ho máš v srdci!), v seriáli s názvom Samurai Champloo mi strašne zapasoval, hlavné tá časť soundtracku od japonského, dnes už zosnulého producenta menom Nujabes, tá bola skvelá.

Vo feudálnom Japansku v ére Edo sa stretnú dvaja charakterovo úplne odlišní, no bojovo rovnocenní súperi, ktorí si prvom stretnutí sľúbia, že sa budú život a na smrť. Mugen, Jin a Fuu (mladá čašníčka) sú perfektná trojica, sršiaca britkým humorom, večne zakrvavenými mečmi a správnou chémiou. Autori sa pohrali s históriou svojej krajiny, ústredný dej trochu pokrivkáva, avšak opäť musím vyzdvihnúť výtvarnú stránku seriálu. Ani sa nečudujem, že japonské umenie tak výrazne ovplyvnilo francúzskych impresionistov. Veď ho poznali od 16. storočia!

Save the day, night and the girl too!

 

Animák, ktorý ma v poslednom čase uchvátil, sa volá Attack on Titan. Ak chcete vedieť prečo je taký výborný, že bol vyhlásený za najlepší anime roku 2013, pozrite si ho.Neoľutujete.

Tento zoznam japonských animákov je dosť dlhý, avšak na nespočetné množstvo tejto produkcie je stále iba krátkym výsekom z bohatého anime koláča. Nespomenul som ani One Piece (pretože má vyše 500 častí a na jeho kukanie nemám čas ani nervy), ani Bleach (lebo je to kravina, anime aj manga) alebo SoulEater (lebo tento článok je dlhý aj bez neho).

Všetky animáky (až na výnimky ako napr. Angel Beats) sú stvorené na základe svojej komiksovej predlohy, mangy. V Japonsku sú ich autori docela slávni ľudia. Pre Deathnote je to Cugumi Óba, stvoriteľ Naruta je Masaši Kišimoto.

Apropo v súčasnosti najznámejší anime Naruto…

Teraz si uvedomujem, že to všetko začalo ním. Videl som takmer všetky časti prvej nekonečnej série s eponymným názvom, pri druhej sérii s názvom Naruto Shippuden som skončil na čísle 300. Nedalo sa ďalej. Dej sa posúval pomaly, seriál bol zaprataný zbytočnými retrospektívnymi časťami, tzv. fillermi (rovnako ako Bleach).

Po určitom čase ma japonské animáky prestali totálne baviť. A navyše som raz ráno prišiel do práce a všetko okolo mňa – prostredie, autá, ľudia, stromy – mi pripadali kreslení, zanimovaní na japonský spôsob.

Rozpamätal som sa na jednu časť Simpsonovcov, kde Bart po niekoľkodňovom pozeraní sa bezplatnej, na čierno zapojenej káblovky začína namiesto svojich spolužiakov vidieť seriálové postavy.

Tak už si se konečne scvoknul Bárte! – nahovára mu pri tom jeho podvedomie.

Tak už si se konečne scvoknul, Zdenko! – nahováralo mi to moje.

Z tohoto dôvodu som sa vrhol na nové, normálne hrané seriály. True dedective, Breaking Bad, GOT, Vikingovia, Sherlock… A teraz pozerám Hannibala. Nudáááá! Všetci sa tam iba psychoanalyzujú.

Chcelo by to väčšiu akciu.

 Že by som konečne dopozeral Naruta?

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Stálicou maďarskej politiky na Slovensku je Béla Bugár

Maďarskú menšinu na Slovensku reprezentujú v podstate od roku 1989 tie isté tváre.

KOMENTÁRE

Vyčerpá sa s Ficom III Bugárov kredit?

Most-Híd je taký baleťák na hrane.

TECH

Lysohlávky pomohli pacientom s rakovinou

Látka dokázala odhaliť pacientom nový zmysel života.


Už ste čítali?