O knihách, ktoré strácame

Autor: Zdenko Fajčák | 10.3.2013 o 18:52 | (upravené 11.3.2013 o 14:29) Karma článku: 8,85 | Prečítané:  2026x

V živote je veľa vecí, ktoré strácame. Mladosť, panenstvo, doklady totožnosti. Každý z nás je chodiacim Santa Klausom s deravým vrecom, z ktorého nenávratne miznú predmety spojené s nami, s našou osobnosťou. Predmety miznú akoby ani neexistovali, zatiaľ čo my sa so smiechom a deravým vrecom neprestajne, každodenne zobúdzame na zvučku budíka v mobile. Jednou z množstva vecí, ktoré som za svoj zatiaľ krátky časový úsek v tomto 3D svete postrácal ja, sú knihy.

Prvú knihu som stratil ako šesťročný. Bola to rozmerná kniha o čarodejníkoch a čarodejniciach s krásnymi ilustráciami. Spomínam si len na titulnú kresbu – strigôň a strigôňka varia čosi v kotli. Čo presne varili, to neviem. Možno guľáš, možno netopiere vajcia, možno pervitín. Nikdy sa to už nedozviem.

V prváku k nám totiž zavítala zahraničná návšteva – žiaci z Poľska. Tá návšteva bol pravdepodobne pozostatok z doby červenej, Poľsko bolo spriatelený socialistický štát a tradícia takýchto výmen ešte prežila pád husákizmu. Poliakov nám predstavila pani učiteľka – stáli pri tabuli a istotne sa cítili divne, pretože ich predvádzali ako nejakú atrakciu. Pionieri, pionierky, to sú Vaši súdruhovia spoza Tatier!

Návštevníkov sme mali obdarovať z domu donesenými darčekmi. Vstali sme zo stoličiek a ja som pristúpil k najvyššiemu z nich. Poliaci boli vôbec prví cudzinci, ktorých som stretol. Dovtedy som sa domnieval, že na zemeguli okrem rodnej dediny nič iné nejestvuje. Ahá, Poliak, pomyslel som si. A vyzerá ako človek!

Obradne som mu podal knihu, on sa mi obradne poďakoval. Sadol som si do lavice a so smútkom v očiach hlboko ľutoval svoju stratu. Aká krásna kniha, fňuk fňuk. Odvtedy som ju už nikdy nevidel. Je preč, zatratená. Poliakov som od svojich šiestich rokov stretol mnoho, no žiaden z nich nemal so sebou knihu so strigôňom a strigôňkou na prednej strane.

Existujú knihy, ktoré nikdy stratiť nemôžete, lebo nikdy neboli napísané. Napr. takú teologickú kuchárku Varíte v Boha, podnikateľskú príručku Ako zbohatnúť  pomaly a ťažko či turistického sprievodcu po Atlantíde.

Samostatnou kapitolou sú vypožičané knihy z knižníc. Tie v sebe obsahujú vysoké percento stratenosti a navyšujúcich sa poplatkov. Moja ségra si raz požičala Akty X, s Mulderom a Scullyovou na prebale, čosi tam vyšetrovali, kozmické tornádo alebo také čosi. Knižku si od nej požičal brácho, ktorý si ju vzal do internátu v Stropkove. Tam stopa končí. Nasledovala prvá upomienka, druhá upomienka, tretia upomienka, posledná výzva, súdny návrh...

Sestra potom pracovala v Košiciach, kde sa opäť stala návštevníčkou knižnice. Po čase sa odsťahovala do zahraničia a hoci už všetky knihy vrátila a upomienky zaplatila, neprestajnej hrozby z knižničných výstrah sa už nikdy nezbaví.


Keď som sa ešte učil a umiestnil sa na nejakej olympiáde, škola ma za odmenu obdarovala knihou. Na výber existovala jediná možnosť – Príručka mladých svišťov. Bol to vtipný, nenáročný súbor tipov a rád na absolútne zbytočnosti s postavičkami z Káčerova (väčšinou Hui, Dui a Lui). Doma som mal Príručku mladých svišťov č. 4, 6 a 7. Hotová zberateľská edícia. Keď riaditeľov syn dostal za prvé miesto matematickej olympiády výpravnú biografiu MC Erik a Barbara, ticho som mu závidel.

Kde sú príručky teraz, absolútne netuším. Viem len, že Barbora Haščáková bola v Amerike a MC Erik robí dídžeja na Flóre v Prahe, neďaleko môjho súčasného bydliska na Žižkove.

Najčastejšie sa však strácajú knihy, ktoré niekomu požičiate. To už sa s nimi môžete rovno rozlúčiť.  Ja som už takto prišiel o mnoho kúskov – Středověké válečnictví mi nevrátil kolega z odboru história, Dejiny anarchizmu jeden celospoločenský pankáč, Hesseho Stepného vlka zasa kolega zo Svidníka, ktorý si popri čítaní Bukowského v literárnej kaviarni vždy gýčovito a hipstersky dopriaval biele víno.

Ale musím uznať, že to boli „iné“ knihy. Knihy, ktoré som si obľúbil, mám stále vo svojej súkromnej knižnici, nepožičané a zasypané prachom.

Minulý týždeň sa mi však prihodila zvláštna vec. Znovuobjavil som knihu, o ktorej som si myslel, že ju už určite neuvidím. Opäť to bola rozprávková kniha z detstva – Mýty a Legendy: Vlci. Draci. Bájna zvířata. Vždy som sedel sklonený nad jej stranami a kochal sa tajuplnými, pestrofarebnými kresbami, ktoré sprevádzali dobrodružné príbehy zo severskej či ázijskej mytológie. Raz som ju požičal susedovi a ... tam stopa končí.

Až do minulého týždňa.

Natrafil som na ňu na blšáku na Kolbenke, bez váhania som za ňu vycáloval 50 Kč. A pokojne by som za ňu dal aj 500 Kč. Veď to bola predsa kniha, ktorá sa mi raz stratila.

 

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Súdy v Trenčíne odmietajú riešiť Galkovu kauzu odpočúvania

Obžaloba na bývalého šéfa Vojenského obranného spravodajstva Pavla Brychtu leží na súde od februára 2016. Najvyšší súd mu teraz prikázal konať.

KOMENTÁRE

Česi mieria do čiernej diery Európy. Všetko pre korunu

Je možné, že šanca ľahkého vstupu do eurozóny zmizne.

AUTO

Anketa o Svetové auto roka 2018 sa ponesie v znamení SUV

Posledný ročník vyhral Jaguar F-Pace.


Už ste čítali?