Zdenko Fajčák
Prečo sa vyhnúť hudbe v politike
Pracovať v oblasti politického marketingu je ako opraviť záchod upchatý fekáliami – zašpiníte sa hovnami, ale ak ste šikovný inštalatér, kráľovsky vám zaplatia.
Píšem knihy a neznášam motivačné citáty. Makám v korpo ako každý, kto nič nevie. Tvorím hororové poviedky na youtube kanáli Nahrávky hrôzy. Bydlím na pražském Žižkově. Vzkriesil som svoj starodávny blog, kde sa chcem venovať veciam, ktoré ma bavia. Hudba, horory, hejtovanie. Bobs and vegana mi môžete posielať na instagram @zdenko_fajcak Zoznam autorových rubrík: Súkromné, Nezaradené
Pracovať v oblasti politického marketingu je ako opraviť záchod upchatý fekáliami – zašpiníte sa hovnami, ale ak ste šikovný inštalatér, kráľovsky vám zaplatia.
Všetci sa občas uzavrieme do svojho mentálneho sveta, do ktorého málokoho (ak vôbec) pustíme. Naše myšlienky v tej chvíli patria iba nám a sme radi, že o naše duševné vlastníctvo sa nemusíme s nikým deliť.
Slovami H. P. Lovercrafta, majstra literárneho hororu, strach je najstaršia a najsilnejšia emócia ľudstva.
Vždy som mal rád britskú kultúru. Učaroval mi punk, viktoriánske romány aj indie pop. A samozrejme futbal.
K japonským animákom som sa dostal asi prostredníctvom dnes už kultovej hernej ságy pre playstation s názvom Final Fantasy. Odtiaľ to bol len krôčik. Neviem, k tomuto japonskému prúdu kultúry som mal vždy blízko. A to ani nie som
V poslednom čase sa mi prihodilo zopár dobrých vecí. Videl som film Veľká Nádhera. Myslel som si, že Felliniho Amarcord tažko niečo zosadí z môjho piedestálu a predsa. Bol som na koncerte Babyshambles s večným feťákom Peťom Dohertym v čele. Na koncerte bol síce totálne hotový, no jeho pesničky sú aj tak silnejšie než všetko svinstvo čo mal v ten pamätný večer v Lucerne v sebe. A na jednej párty som stretol super holku, no zabudol som jej meno a nevypýtal som si od nej číslo. Proste magor. A hlavne som si zohnal Segu.
Druhá polovica deväťdesiatych rokov sa vyznačovala mnohými fenoménmi. Tamagoči, prvé kompy a walkmany, v telke Manuela a Jednoducho Mária, všade Mečiar, v rádiu Haraší mi z teba Yoko a Maduar. No proste des. Jedným zo znakov tejto éry boli hokejové kartičky. Každý chlapec zbieral hokejové kartičky, na ktorých boli vyobrazení hráči z NHL. Bola to zberateľská móda, ktorá u nás z ničoho nič vypukla a rovnako rýchlo zanikla. Podobných prípadov bolo vtedy viac - nálepky do samoalbumov, céčka, plagáty. Ale hokejové kartičky, to bola zberateľská vášeň spojená s biznisom.
Na gymku, v jednom z jeho nižších ročníkov, sa mi dostalo tej cti hrať v školskej divadelnej hre. Nebol som Othellom, dokonca ani tým Rosenkratzom. Vďaka mojej telesnej konštrukcii som hral gramofón. Schúlil som sa do klbka, snažil sa tváriť krabicovo a vydával zo seba zvláštny, chraptivý zvuk. Učiteľka slovenčiny ma po premiére a zároveň derniére pochválila za predvedený výkon. Vraj som bol výborný gramofón.
Keď sa moja sestra učila na strednej nemčinu, zdokonaľovala si ju pozeraním nemeckých televíznych staníc. RTL, ZDF a hlavne PRO7. O pol siedmej večer som Pro 7 pozeral aj ja - namiesto stokrát videných večerníčkov na estevé1 totiž Nemci dávali animáky Looney Toones. Ich hlavná hviezda, Bugs Bunny, pristúpila vo fraku každý podvečer ku klavíru a zahrala úvodný opening. Bol som malé decko, bola to pre mňa úplna novinka. Hoci mi segra musela prekladať, tie animované postavičky som si strašne obľúbil. Kocúra Silvestra, Tasmánskeho diabla, športového lovca Elmera a v neposlednom rade Daffyho Ducka.
Bola raz jedna trojčlenná kapela. Hudobné teleso. Originálna, vtipná, výnimočná vo svojej jednoduchosti. A bola raz jedna Krajina, v ktorej teleso pôsobilo.
V živote je veľa vecí, ktoré strácame. Mladosť, panenstvo, doklady totožnosti. Každý z nás je chodiacim Santa Klausom s deravým vrecom, z ktorého nenávratne miznú predmety spojené s nami, s našou osobnosťou. Predmety miznú akoby ani neexistovali, zatiaľ čo my sa so smiechom a deravým vrecom neprestajne, každodenne zobúdzame na zvučku budíka v mobile. Jednou z množstva vecí, ktoré som za svoj zatiaľ krátky časový úsek v tomto 3D svete postrácal ja, sú knihy.
Bolo to koncom deväťdesiatych rokov. Na pomaľovaných stenách s otrasnými grafitmi sa vynímali nálepky s modrým zväzkom kľúčov, symbolu pravicovej koalície SDK, ktorá v nedávnych voľbách porazila HZDS; uprostred Brava či Kamaráta ste mohli nájsť megapostery Spice Girls či Backstreet Boys; v televízií žiaril Jozef Pročko a u nás v dedine boli otvorené až tri obchody s potravinami plus jedno pohostinstvo u Jozefa. Počet domácností, ktoré vlastnili hernú konzolu playstation bol rovnaký. Jednou z tých domácností sme boli aj my.
Jedným zo spôsobov ako si obľúbiť Slovensko je ten, že v ňom nebudete žiť. Slovensko je nedospelé dieťa, ktoré sa opilo - rýchlo do seba nahádzalo poldecáky korupcie, drahoty, rasizmu, nezamestnanosti, byrokracie, závisti či nekultúrnosti a teraz leží vo svojich zvratkoch v priekope pri ceste, ktorou sa malo dostať do lepšieho cieľa.
Od nás z dediny chodí na zárobky do Čiech veľa mojich priateľov (rovnako ako ich otcovia). Väčšinou to sú fabriky, v ktorých je nedostatok zlatých českých ručičiek. Plzeň, Stará - Mladá Boleslav, Kutná Hora či Pardubice sú najčastejšie destinácie tuzemských nádenníkov. Kvôli ukončeniu absolventskej praxe, t.j. prázdnej peňaženke (dôvody prozaické) a zdevastovanému srdcu (dôvody romantické) sme sa s mojim bráchom Vladom (dôvody čisto prozaické) rozhodli pre mesto Pardubice a spoločnosť Foxconn. Po úspešnom pohovore - 6 šróbov, 1 vŕtačka, 40 sekundový limit + matematický test (nikdy nepochopím bratov výpočet 21:3=32 a jeho komentár „Jak som počítal, tak som počítal, furt mi tak vychádzalo") - sa nám agentúra ozvala o dva týždne. Zbalili sme veci, naštartovali auto a spravili úžasnú vec. Vypadli sme.
Môj dedo po vojne odkúpil jeden veľký kus zeme od Žida, ktorý potom odišiel do Ameriky. Tých pozemkov kúpil od neho viacero, ale táto „židovščina", ako sa u nás táto položka volá, je z nich najväčšia. Keď dedo minulé leto usúdil, že by vo svojich deväťdesiatich rokoch nebolo od veci rozdeliť jeho imanie medzi dve fajčákovské vyrastajúce rodokmeňové vetvy, pripadla táto parcela (okrem iného) práve tej mojej.
Môj sused má ženu z dedinky nachádzajúcej sa medzi Stropkovom a Medzilaborcami. Tá dedina sa volá Havaj a od našich Holčíkoviec je vzdialená vyše 45 km. Susedova žena nie je príliš dobrá gazdiná. Keď robí puding, namiesto mlieka používa studenú vodu. A pri varení zeleninovej polievky sa zásadne vyhýba mrkve, hrachu, zeleru, póru... Vlastne, vyhýba sa akejkoľvek zelenine. Aj susedov brat má ženu z Havaja. Asi to bude nejaká naša neoficiálna družbovská obec, pretože len prednedávnom som mal s jednou Havajčankou opletačky aj ja. (no nevyznievam ako svetobežník?)